Vedomie - úvodPoznanie podstaty vedomia bolo a je dôležitou otázkou filozofie, psychológie, biológie a medicíny a vôbec všetkých oblastí súvisiacich s existenciou človeka ako takého. Z medicínskeho pohľadu sa ľudské vedomie definuje ako schopnosť jedinca uvedomovať si svoje okolie i seba samého, schopnosť adekvátne reagovať na vonkajšie a vnútorné podnety a jednať zo svojej vôle. Pri vyšetrení vedomia pacienta hodnotíme jeho dve zložky – vigilitu a luciditu.Vigilita (bdelosť) je stupeň schopnosti reagovať na okolie a predstavuje kvantitatívnu zložku vedomia. Bdelosť počas dňa a noci fyziologicky kolísa medzi dvoma extrémnymi stavmi – bdenie a spánok. Neurobiologickým podkladom vigility je fyziologická funkcia ascendentného retikulárneho aktivačného systému tzv. ARAS a funkcie obidvoch hemisfér mozgu. Pri obojstranných hemisferálnych léziách a léziách v oblasti ARAS vznikajú kvantitatívne poruchy vedomia ako somnolencia, sopor a kóma. Lucidita (jasnosť) vedomia je schopnosť človeka si správne uvedomovať seba a svoje okolie, jednať zo svojej vôle a plánovane odpovedať na vonkajšie a vnútorné podnety. V jej hodnotení sa u pacienta zameriavame na obsah (kvalitu) vedomia. Pri porušenej lucidite hovoríme o kvalitatívnych poruchách vedomia. Príkladom sú stavy akútnej zmätenosti, delírium a obnubilácia. Predpokladom správneho obsahu vedomia je neskreslené vnímanie a spracovanie vnemov pomocou neporušených kognitívnych funkcií. Medzi poruchy vnímania patria ilúzie (skreslené vnemy) a halucinácie (neexistujúce vnemy). Kognitívne funkcie umožňujú jedincovi spoznávať, spracovávať a plánovane odpovedať na vonkajšie podnety a vnútorné motivácie. Patrí medzi ne napr. pozornosť, myslenie, predstavivosť, reč, orientácia, učenie, pamäť a exekutívne funkcie. Každá z týchto funkcií sa väčšinou delí na viaceré podprocesy. Napríklad pamäť klasicky delíme na deklaratívnu (spomienky si vieme vedome vybaviť a popísať/deklarovať) a nedeklaratívnu pamäť (nedokážeme ju popísať). Deklaratívnu pamäť delíme na epizodickú (pamäť na prežité udalosti) a sémantickú (pamät na encyklopedické znalosti a fakty). Do nedeklaratívnej pamäti patria napr. jednoduché podmienené reflexy, motorická, napr. písanie, bicyklovanie a emočná pamäť. Z časového hladiska pamäť delíme na okamžitú (pracovnú) pamäť, krátkodobú a dlhodobú pamäť. Pracovná pamäť je druh pamäti obsahujúce množstvo informácií, ktoré je jedinec schopný si udržať vo vedomí bez aktívneho učenia, napr. rad zložený z ôsmich číslic. Krátkodobá pamäť je schopnosť vybavovať si informácie s odstupom minút až hodín. Dlhodobá pamäť obsahuje dlhodobé informácie, napr. zážitky z detstva. Každá z kognitívnych funkcií má vzťah k špecifickým oblastiam mozgu, ktoré sú lokalizované prevažne v mozgovom kortexe. Napríklad pre porozumenie reči je dôležitá časť sekundárneho sluchového kortexu nazývaná Wernickeho oblasť, pre tvorbu reči Brocova oblasť v dolnom frontálnom laloku a pre zapamätanie si prežitých udalostí tzv. epizodická pamäť je dôležitá štruktúra hipokampu. Pri ložiskových léziach týchto špecifických oblastí mozgu dochádza k oslabeniu zodpovedajúcej kognitívnej funkcie napr. Wernickeho afázia, Brocova afázia, amnézia. Pri ťažších difúznych léziach mozgu, ktoré však nie sú až tak závažné, aby spôsobili kvantitatívnu poruchu vedomia, dochádza k postihnutiu viacerých kognitívnych funkcií. Vznikajú syndrómy ako amentný stav, delírium alebo demencia. Poruchy vnímania a kognitívnych funkcií sú u pacienta bežne sprevádzané zmenami emocionality a behaviorálnymi poruchami (zmenou správania). Napríklad pacient môže byť úzkostný a nepokojný v stave delíria so zrakovými halucináciami keď vidí ako sa okolo jeho nemocničnej postele prepadáva podlaha, ktorá padá do veľkej hĺbky do žeravej lávy. Alebo pacient s Alzheimerovou chorobou s poruchami pamäti zabudne, kde položil svoju peňaženku. Má pocit, že mu ju stále niekto kradne, čo vedie k podozrievavému (paranoidnému) správaniu - často voči najbližším rodinným príslušníkom. Viaceré kortikálne a subkortikálne oblasti mozgu sú viazané s emočnými a behaviorálnymi príznakmi napr. postihnutie okruhov frontálnych lalokov, limbického systému. Medzi časté zmeny emocionality a správania patrí apatia (strata záujmu), strata iniciatívy, nerozhodnosť, depresia, strata kritického náhľadu pacienta na ochorenie (anozognózia), úzkosť, strach, nepokoj, emočná labilita, agresivita, eufória a poruchy sociálneho správania napr. vyhýbanie sa spoločnosti alebo na druhej strane strata zábran, tzv.disinhibícia. |