Ošetrovateľstvo v neurológii
Ošetrovateľská starostlivosť o pacienta s demenciou 

Komunikácia


Rôzne deficity v kognitívnej oblasti spôsobujú poruchy v komunikácii, najskôr je poškodená jej verbálna zložka. Upadá schopnosť porozumieť verbálnemu vyjadreniu, zhoršuje sa schopnosť primeraného verbálneho vyjadrenia, redukuje sa slovná zásoba (fatické poruchy).

Pre zhoršenie sémantickej pamäti a redukciu slovnej zásoby majú pacienti problém spomenúť si na vhodné slovo, a preto používajú prázdne slová, ako napr. „oné, to, toto, také“. Pri progresii ochorenia sa reč stáva obsahovo chudobná a stereotypná (verbigerácie - stereotypné opakovanie slov; perseverácie - ulpievanie na jednej téme, na jednej myšlienke). Pacienti majú problém porozumieť aj jednoduchým príkazom a informáciám. Niektorí nevedia odhadnúť kontext situácie a hovoria nevhodné poznámky, odbočujú od témy rozhovoru. K zmenám dochádza aj v písomnom vyjadrovaní sa (gramatické chyby, zámena písmen až strata schopnosti písať). V konečnej fáze ochorenia dochádza k úplnej strate verbálnych kompetencií a pacienti sa vyjadrujú miesto slov pomocou pohybov, výrazu očí, grimasami, zafarbením hlasu, zvukmi. Pacienti i v pokročilej fáze demencie sú schopní vnímať viac ako môžu dať najavo.

Dôležité je zistiť, čomu pacienti rozumejú, ako sa vyjadrujú a prispôsobiť komunikáciu zmenenej schopnosti prijímať, spracovávať informácie a vyjadriť sa. Je potrebné posilňovať zachované komunikačné schopnosti pacientov. Funkčná komunikácia pomáha udržiavať pocit istoty, vzájomnú dôveru medzi účastníkmi rozhovoru. Je podmienkou začlenenia pacientov do svojho sociálneho prostredia, nadväzovania a udržania sociálnych vzťahov.

Pacientov nepodceňujeme a komunikáciu neobmedzujeme, ale prispôsobujeme ju. Schopnosť komunikácie nie je úplne zničená ani v dôsledku pokročilej demencie, preto je možné stále hľadať možnosti, ktorými pacienti disponujú – jednoduché verbálne vyjadrenie, neverbálne vyjadrenie, zmeny v obvyklom správaní. Preto by mala byť snaha zo strany všetkých, ktorí sa o pacienta starajú, reflektovať pocity a prejavy pacientov, porozumieť im.

Medzi špecifické metódy komunikácie využívané v starostlivosti o pacientov s demenciou patrí validácia (autoka je Naomi Feil). V rámci metódy je dôraz kladený na posilnenie a zachovanie ľudskej dôstojnosti, rešpektovanie jedinečnosti pacienta prostredníctvom pozorného počúvania a empatie. Validovať znamená potvrdzovať, vziať na vedomie city druhých ako pravé a pravdivé, pomáhať riešiť problémy, vrátiť pocit vlastnej hodnoty, sebaúcty. Citlivo je akceptované vyjadrenie pacientov a práve prijatie vyjadrení pacienta a postupná práca s nimi (a nie priama korekcia nesprávnych vyjadrení) je základným východiskom validácie. Využíva sa v situáciách, kedy by snaha o korekciu postoja a orientácie v realite mohla spôsobiť zhoršenie stavu, nepokoj a agresiu. Príklad komunikácie sestry a pacienta s využitím validácie opísaný autorkou Holmerová a kol. (2005, s. 175-178): Pacient sa nechce zúčastniť ergoterapie, pretože chce ísť za bratom. Sestra povie: „Áno, pôjdeme spolu kam budete chcieť, ale potrebujem si niečo dokončiť, poďte mi s tým pomôcť, potom pôjdeme spolu. Pacient je pokojný a venuje sa aktivite. Priame odmietnutie pacienta „Váš brat už 10 rokov nežije“, by v tomto prípade viedlo k nepokoju a agresivite.

Pre komunikáciu s pacientmi s demenciou sú vypracované nasledovné odporúčania:
  • používať krátke, jednoduché vety, zrozumiteľné pojmy,
  • rozprávať pomaly, zreteľne artikulovať,
  • neuplatňovať spôsob komunikácie, ktorý pôsobí infantilne,
  • komunikovať pokojne, bez náhlenia,
  • používať zrozumiteľné pojmy,
  • nevysvetľovať informáciu zdĺhavo,
  • nenútiť vyjadriť slovo správne,
  • nekritizovať za neschopnosť sa presne vyjadriť,
  • neskákať do reči,
  • overiť si porozumenie informáciám,
  • nedokončovať vety, nerozprávať za pacientov,
  • ak pacienti nerozumejú povedanému, nehovoriť hlasnejšie (vyššia intenzita hlasu môže pôsobiť nepríjemne),
  • pri zoznamovaní sa s novými pacientmi je vhodné overiť sluch, pretože aj nedoslýchavosť zhoršuje komunikáciu,
  • na začiatku rozhovoru osloviť pacientov (priezviskom i titulom alebo ako si prajú),
  • používať priame pomenovanie častí tela, osôb, vecí, o ktorých hovoríme a vyhýbať sa zámenám,
  • nadviazať komunikáciu s pacientmi podporí reflektovanie ich momentálnej činnosti,
  • pri komunikácii udržiavať očný kontakt a nevenovať sa inej činnosti,
  • dôraz klásť na neverbálnu komunikáciu, pretože môže byť výstižnejšia ako slová,
  • verbálny prejav podporiť vhodným neverbálnym prejavom (napr. pri vyzvaní pacientov, aby si sadli, ukázať na stoličku),
  • nerozkazovať (napr. Nerobte to!),
  • nepýtať sa otázky, kedy sa musia rozhodnúť medzi viacerými variantmi, radšej sa pýtať tak, aby mohli odpovedať „áno/nie“,
  • nevystavovať pacienta neustále konfrontácii s jeho neschopnosťou vybaviť si pojmy (napr. neustále sa ho nepýtať  „Kto je to?“  „Ako sa volá predmet, ktorý držím v ruke?“  „Kto je na tejto fotografii?“),
  • zabezpečiť prostredie bez rušivých faktorov,
  • pokiaľ pacienti sestru nespoznávajú, je vhodné sa opakovane predstaviť,
  • nevyvracať, neopravovať tvrdenia pacientov, aj keď sú chybné,
  • pri využívaní fyzických neverbálnych prejavov (jemný dotyk, držanie za ruku) je potrebné sa uistiť, či je to akceptovateľné, ak je to pacientom nepríjemné, treba to  rešpektovať.