Ošetrovateľstvo v neurológii
Ošetrovateľská starostlivosť o pacienta s cievnou mozgovou príhodou

Komunikácia

Najmä pri postihnutí ľavej mozgovej hemisféry cievnou mozgovou príhodou, ktorá je z hľadiska jazykových schopností dominantná u pravákov a u väčšiny ľavákov, vzniká u pacientov porucha reči a komunikácie. Tá zahŕňa schopnosti vyjadrovať sa a porozumieť hovorenému alebo písanému slovu. Môže byť prítomná vo forme dysfázie alebo afázie – zmenenej schopnosti reči alebo celkovej neschopnosti reči na podklade neschopnosti porozumieť komunikovanému. Afázia sa môže prejavovať ako plynulá (reč je prítomná, ale slová sú nesprávne použité, t.j. je málo zrozumiteľná, často úplne bez významu) alebo neplynulá reč (minimálna rečová aktivita s pomalou rečou, malými heslovitými frázami, alebo len slovami, vyžaduje nadmerné úsilie pacienta).

Niektorí pacienti po CMP majú dysartriu – motorickú poruchu reči, prejavujúcu sa ako porucha artikulácie, výslovnosti a fonácie. Pri nej pacient nemá problém so schopnosťou vyjadriť sa v zmysle formulácie myšlienok alebo porozumenia komunikovanému, ale s mechanikou reči. Mnohokrát sa opísané poruchy reči u pacientov po CMP kombinujú. Pacient pri vedomí býva úzkostlivý pri nedostatočnej schopnosti porozumenia, čo sa s ním deje alebo pri nedostatočnej schopnosti komunikácie z jeho strany s okolím. Z uvedeného dôvodu posudzujeme schopnosť pacienta rozprávať i schopnosť pacienta porozumieť hovorenému. Spôsob, akým pacient reaguje na jednoduché slová, nám poskytne určitú predstavu o tom, ako formulovať inštrukcie a vysvetlenia. Ak pacient nerozumie hovorenému slovu, používame vo väčšej miere gestá, prípadne môžeme použiť existujúce kolekcie rôznych obrázkových komunikačných kariet, ktoré môžu pomôcť vyjadreniu potrieb pacienta. Na podporu komunikácie u pacientov s afáziou je potrebné rozprávať pomaly a pokojne, s použitím jednoduchých slov a viet, nakoľko nadmerná verbálna stimulácia môže mať kontraproduktívny efekt. Pacientovi poskytujeme dostatok času na porozumenie tomu, čo je komunikované a na reagovanie.

Odporúčania pre komunikáciu s pacientom s poruchou reči sú nasledovné:
  • eliminovať rušivé vplyvy prostredia,
  • komunikovať s pacientom ako s dospelým, teda vyhýbať sa infantilnej komunikácii, zdrobneninám,
  • udržiavať zrakový kontakt,
  • používať jednoduché vety, bežne používané slová, jednoduchú gramatiku,
  • používať zatvorené lebo dichotomické otázky (s možnosťou odpovedí áno / nie),
  • prezentovať len jednu tému / myšlienku, frázovať reč,
  • hovoriť pomaly, pokojne,
  • používať normálnu hlasitosť a tón reči,
  • používať mimiku, gestá, vizuálne podnety pre podporu / doplnenie vypovedaného (napr. napísať kľúčové slová, nakresliť obrázok),
  • písať zrozumiteľne, veľkými písmenami, ukazovať text pacientovi na nepostihnutej strane, poskytnúť okuliare, ak ich potrebuje,
  • hovoriť prirodzene, písať heslovite, napr. hovorím: „Máte nejaký problém?“, píšem: PROBLÉM?,
  • poskytnúť dostatok času pre pochopenie toho, čo hovorím / prezentujem (trpezlivosť),
  • overovať si priebežne, či pacient rozumie,
  • opakovať vetu, ak je to potrebné, predtým ale nechať dostatok času pacientovi na spracovanie povedaného a reagovanie,
  • nechať pacienta hovoriť, neprerušovať ho,
  • podporovať vyjadrovanie pacienta iným spôsobom, napr. gestami „Ukážte na to, čo chcete“, kresbou, písaním, dotykom, stiskom dlane; niekedy je vyjadrenie pocitov pacienta možné iba prostredníctvom haptiky,
  • dať najavo, čo rozumiem z vyjadrenia pacienta, teda zopakovať, čo si myslím, že chcel povedať,
  • nepredstierať, že rozumiem, ak to tak nie je, teda priznať, že nerozumiem a snažiť sa s pacientom nájsť iný spôsob vyjadrovania,
  • netlačiť na komunikáciu, ak je pacient unavený, zmätený, úzkostlivý (afázia sa zhoršuje pri uvedených stavoch), opakovane komunikovať niektoré témy v neskoršom období, po odznení akútnej fázy a pri postupnej adaptácii pacienta na zmenenú situáciu.