Prevencia vzniku delíriaV rámci kontinuálneho monitorovania pacientov je potrebné, aby boli identifikovaní pacienti s vysokým rizikom pre vznik delíria a mohli byť včas uskutočnené preventívne intervencie. Medzi posudzované rizikové faktory patrí, napr. vysoký vek, prítomnosť organického mozgového poškodenia s postihnutím kognitívnych funkcií, množstvo komorbidných somatických ochorení, medikácia, bolesť, metabolické poruchy a abnormality mineralogramu (hypoglykémia, hyperkalcémia, hyponatrémia, hypokalémia a i.), dehydratácia, infekcia, narušenie vízu i pacientove prostredie spôsobujúce senzorické preťaženie alebo senzorickú depriváciu, znížená mobilita až imobilita. Včasné základné opatrenia spočívajú v preventívnych a podporných intervenciách. Niektoré rizikové faktory môžu byť liečebne ovplyvnené, napr. infekcia, dehydratácia, pyrexie, metabolický stav, kompenzácia kardiovaskulárnych a cerebrovaskulárnych ochorení, výber farmák. Niektoré sa ovplyvniť nedajú, napr. vek, polymorbidita, kognitívne postihnutie, ale pri ich poznaní je možné adekvátne reagovať a včas začať liečbu, skôr ako sa rozvinie akútny stav delíria. V prevencii delíria u geriatrických pacientov je známa základná stratégia s názvom „hydratácia - alimentácia - mobilizácia - reorientácia“. Medzi základné všeobecne platné preventívne opatrenia delíria patria: zabezpečenie dýchania, príjem potravy a tekutín, močenie a vyprázdňovanie stolice, spánok, redukcia bolesti. Dôležité je vyhnúť sa, pokiaľ je to možné, aplikácii farmakoterapie, ktorá pôsobí prodeliriózne, napr. benzodiazepíny, anticholinergiká. Jedným z hlavných preventívnych opatrení je mobilizácia pacientov s ohľadom na ich limity, ktorá prispieva k nadobudnutiu orientácie v prostredí a zároveň je preventívnym opatrením pre vývoj sekundárnych somatických komplikácií. Pacienti majú byť vystavený primeraným senzorickým stimulom. Vhodné je vylúčiť nedostatok aj nadbytok vonkajších stimulov. V prípade senzorického zrakového a sluchového deficitu je nutná jeho korekcia. Dôležité je zabezpečenie orientácie pacientov v prostredí prostredníctvom zrozumiteľného označenia. Pomôcky pre orientáciu sú výrazné čísla izieb, piktogramy na označenie miestností a iných priestorov, kde sa pacient pohybuje. Potrebné je vhodné osvetlenie, to znamená, že v noci je používané tlmené osvetlenie a pacienti nie sú v tme. Prostredie má byť pokojné s redukovanými nepríjemnými stimulmi, napr. búchanie dverí. Blízkosť príbuzného, opatrovateľa, sestry, terapeutický dotyk sestry a príbuzného môžu pacientom poskytnúť pocit istoty a bezpečia. Odporúča sa kontakt pacienta s jeho príbuznými, adekvátna informovanosť zo strany personálu a vedenie príbuzných k spolupráci. |