KomunikáciaVerbálnu aj neverbálnu komunikáciu prispôsobujeme zmenám v duševnom stave pacientov. Ak je to potrebné, zabezpečíme im okuliare, načúvací aparát, zubnú protézu, ktoré môžu aspoň čiastočne zlepšiť komunikáciu pacienta. Rozprávame sa s ním pokojne, pomaly, zrozumiteľne a zreteľne artikulujeme, prostredníctvom jednoduchých viet, podľa potreby zopakujeme informáciu. Nepoužívame otázky s otvoreným koncom a netrváme na tom, aby sa rozhodoval. Nezvyšujeme hlas, necháme čas na vyjadrenie a počúvame ho. Snažíme sa pochopiť dôvody a aj obsah odpovede jednotlivých pacientov. Akceptujeme ich výroky, neprotirečíme im, nekritizujeme ich, nepresviedčame ich o nezmyselnosti ich vyjadrení. Ovládame neverbálnu komunikáciu, aby prostredníctvom nej nebol vyjadrený náš nesúhlas, hnev, strach. K pacientom pristupujeme pomaly a spredu. Počas poskytovania starostlivosti sa ich dotýkame šetrne a vľúdne. Vyhýbame sa komunikácii viacerých členom ošetrujúceho personálu naraz s jedným pacientom. Pacientov oslovujeme pri každom kontakte s nimi. Oznámime im každú intervenciu, ktorú budeme realizovať. Na podporu sebaúcty im umožníme, pokiaľ je to možné, mať aspoň čiastočne kontrolu nad starostlivosťou, akceptujeme ich pocity. Náročnosť komunikácie s pacientmi s delíriom vyžaduje pripravenosť zdravotníckych pracovníkov. Preto edukácia zdravotníckych pracovníkov by mala obsahovať okrem aktuálnych informácií o manažmente delíria aj nácvik efektívnej komunikácie a efektívne zvládanie záťaže vyplývajúcej z prítomnosti delíria. |